Vtáky a iné nástroje

Raňajky, zakričala Veronika aby prebudila osadenstvo zelenej lúčky. Trpaslík chrápal aj keď sa mu prístrešok z konárov v noci zrútil a slnko mu svietilo do tváre. Veronika si kľakla na štyri a ihličím mu šmátrala po chodidlách ale trpaslík sa ani nepohol. To nevieš že trpaslíci sú na nohách necitlivý? Povedal rohatý a povystieral si polámaný chrbát. No to sa mi nezdá. Včera sa premával po tráve bosí a užíval si to. Tak som myslela že bude skôr extrémne citlivý. Goya rozlepil oči a poďakoval za záchranu a pohostinnosť.
-Nič nerieš všetko je v poriadku a hlavne každý kto je Thubanov kamarát je aj môj kamarát. Tu sa môžeš na nejaký čas schovať kým sa nerozhodneš ako ďalej. Táto zelená lúčka je miesto kde sa môžeš rýchlo zotaviť len budeme musieť vymyslieť nejaký prístrešok lebo do môjho príbytku sa nezmestíme.

Posadili sa na trávu pred bútľavým stromom a z nachystanej misy si vzali očistenú mrkvu a jablká. trpaslík sa prebral postavil sa na nohy, ponaprával sa a spomedzi prstov povytriasal ihličnaté konáriky čo mu tam Veronika nastrkala.

-Dobré ráno banda. V hube mám jak v pahrebisku chcelo by to džbán poriadneho piva. Rohatý mu hodil jablko. Poď sa posadiť k nám. Trpaslík síce ohrnul nos nad jablkom ale aj tak sa doň zakusol.

-Akurát preberáme že by sme mohli spraviť nejaký poriadny prístrešok aby sme mali kde všetci spať. Myslím že ani ty zatiaľ nemáš kam ísť a zelená lúčka je príjemné miesto. Neďaleko je potok a v lese je diviny hromadu. Jediné o čo vás žiadam buďte slušní k prírode.
Tento kraj nie je obyčajný, žije vlastným životom. Každý strom a každý kameň je zároveň bytosťou tak sa tu tak aj správajte.
Goya aj trpaslík pokývali hlavou a znovu sa pozreli na trávu ktorá včera večer nádherne svietila. Rohatý sa postavil a vzal do rúk opretý dlhý stôl ktorý používal vždy keď si z dediny priviedol nejakých kamarátov.

-Ako sa vlastne voláš?

- Ja som Manpu Nazlienkovicz ale volajú ma Mano. Teší ma. Podal si ruky s Goyom aj rohatým. Vtom sa vryla Veronika pred trpaslíka s nastrčenou rukou a veľkým úsmevom pričom mu stúpila bosou nohou na prsty. Ja som Veronika, teší ma.
-Á tak to si bola ty čo mi nastrkala to ihličie medzi pazúre. Teší ma slečna, pri čom sa trpaslík uklonil ale nohu nevytiahol.

Rohatý rozložil pne okolo stola a všetci si posadali a začali debatovať a smiať sa ako starí kamaráti. Vzájomne si zo seba robili srandu a Veronika pravidelne podliehala Goyovím modrým očiam. Zelená lúčka je naozaj magická lebo každý kto tam prebýva prestane vnímať strach ako hrozbu a tak sa plne oddá zábave radosti a veľmi rýchlo prepadne tej magickej frekvencii ktorá okolo nich prúdi.
-Jediná Marika stále borila ruku do kníh a snažila sa nájsť vysvetlenie svojej slepoty a krídiel.
Rohatý položil masť pred Mana a povedal že to je na ten problém čo má tam dole.
-Nie neboj ja som zdravý žiadny syfisliz nemám, to mi len stráže natrepali také hlúposti.
-Tak ho ukáž.
Trpaslík sa postavil rozopol široký opasok a stiahol nohavice. Bimbasa položil na stôl a ruky si dal v bok. Veronike sa otvorili ústa dokorán ale rýchlo sa otočila chrbtom a zakryla si oči nie preto aby nevidela ale aby zakryla tie vypúlené oči a to prekvapenie z tej nečakanej veľkosti. Goya aj rohatý zdvihli obočie a vzápätí ho zase zachmúrili.

-Veď to nejde s takouto veľkosťou. To každá trpaslica má tak obrovskú frndu že do nej zmestíš takého ....
-Nooo dopovedz, vždy sa pobavím na takomto prirovnaní. Naliehavo čumel na rohatého.
-Ukáž žaluď aby sme vedeli že si zdravý.
Mano natiahol predkožku a rohatý sa naklonil a privoňal.

-Čo?

-Syr

-No a?

-Choď si ho umyť a neboj syfisliz to nie je ale aj tak použi túto masť pre prípad.
-Teraz ty. Povedal Mano a opäť čumel na rohatého.
-Marikáááááá pomóc. Zakričala Veronika otočená od stola tak aby sa aspoň nenápadne mohla kuknúť čo sa bude diať.
-Nie nie. Nič ja ukazovať nebudem. Povedal rohatý a poškriabal sa na čele medzi rohami.
-Ešteže tak. Dodala veronika a znovu sa usadila pričom zahanbene kukla Goyovi do očí a hneď zase ucukla. Mano si ho šiel umyť a rohatý šiel skontrolovať Mariku a vytiahnuť ju von. Veronika s Goyom ostali sami pri stole a reč viazla až kým havran nespustil stočený pergamen priamo Goyovi na hlavu. Rozbalil papier a začal čítať nahlas.
Satýrek je rohatý
Spermatom bohatý
Kopol muža do zadku
Prefikol mu kozatku
Kozatka sa radovala
Motýliky v brušku mala
Že už nie je jediná
Do parôžkov odená.
Satýrek však neváhal
Dcérenku si obzeral
Nie tá nie je pre teba
inému je oddaná
Satýrek však za humnom
Bušil do nej ako hrom.
Z očí už ho nespustia
do dediny nevpustia.
Teraz už len v lesíku
strieka sperma do kríku.
Dnes ráno som vyrazil takže večer sa vidíme. S pozdravom tvoj kamarát Thuban.

-Hej satýrek prišiel ti list. Zakričal Goya a potláčal smiech aj s Veronikou pri čom sa im neustále stretávali pohľady. Thuban to je ten alchymista z elfského mesta že?
-Áno pomohol mi to celé naplánovať.
-A prečo si vlastne narafičil svoju smrť. Byť kráľom takého mesta sa ti nepáčilo?
Goyovi klesol pohľad do stola, Nadýchol sa a povedal
-Tí čo chcú vládnuť sa na to hodia najmenej, tí čo vládnuť nechcú ale aj napriek tomu ich zvolia, sú len bábkami a za šnúrky ťahajú tajomné tiene práve tých čo sa na to nehodia.

Veronika si uvedomila že ju nepriťahujú len jeho nádherné modré oči. Zhlboka sa nadýchla.
-To tá žena? Tá Aellin? Bola zvedavá ale nie na politiku.

-To práve neviem. V podstate chcela vládnuť a ja som si dlho myslel že sa na to hodí viac než ja ale bola čoraz viac krutá.
- Je moc chytrá a rozumie ľuďom. Dokáže predvídať ako sa kto zachová a jej diplomatická komunikácia presahovala bežné Elfské schopnosti.

Veronika za každou jeho ďalšou vetou o tej čarodejnici, potláčala v sebe smútok.

-Ju by si musela poznať. Ale Thuban mal nejaký plán ako jej pomôcť. Ja som však odišiel a nechal som ju tak. Možno v sebe nájde lásku a pochopenie a odváži sa vládnuť bez nastrčenej bábky.

-Ty ju miluješ?

Prásk. sekera sa zaťala priamo medzi Goyu a Veroniku. Mano sa hneď posadil vedľa Goju.
-Tak čo, ideme spraviť ten prístrešok? Goya automaticky nakukol na jeho spadnuté ihličnaté konáre.
-A ty vieš ako na to?
-Samozrejme mi trpaslíci sme veľmo zruční.
-S takouto sekerou by som sa bál niečo také povedať.
-To je satýrkova sekera tá moja ostala v meste.
-Nevolaj ma satýrek a lepšiu sekeru nemám. Povedal rohatý keď viedol Mariku von z bútľavého príbytku za ruku. Nie preto že je slepá ale preto že chcel ukázať že medzi nimi niečo je.
-budem ťa volať malý satýrek lebo si nám ho ešte neukázal.
-A už je to tu zas.
-Čo je tu? spýtala sa Marika
-Ále chlapci si tu porovnávajú klobásky.
-Ešte pred ranajkami? Ozval sa Marikin štipľavý jazyk.
Goya chcel zahovoriť situáciu a ukázal za Veronikin chrbát. Aha tam ten strom by sme mohli hádam zrúbať na ten prístrešok. No keď sa veronika otočila že sa pozrie tak ho Goya vytiahol a položil na stôl osem centimetrového kľudného neoperenca. Veronika sa obrátila späť a chytila sa za ústa. Marika mu nakukla cez rameno že či vidí správne a položila mu ruku na rameno. -Môj muž mal takého istého, bola som s ním dlhé roky a úplne mi vyhovoval vo všetkom.... teda tak isto pekného len veľkosť bola raz taká.
Všetci sa rozrehotali a Goya najviac. Veronike sa páčilo že si z toho Goya nerobí traumu a spomenula si že videla aj omnoho menších a že je to vlastne úplne normálna veľkosť no s porovnaním trpaslíkovho ........ stále ju nemohlo napadnú to správne prirovnanie.
-Rohatý vytiahol svoju kľudnú devinu a tak isto ho položil na stôl ako pred tým Goya.
- Veronika chytila sekeru a pokúsila sa ju vyrvať zo stola. Už s tými klobáskami choďte niekam leboooo. Vzdala to a sadla si.
-Takže už tu máme neopereného kolibríka, strapatého, vrabčiaka a čo ty Mano? Ty ho nevyložíš? Ja som ho už ukázal nebola si tu.
-No tak snáď sa nenecháš prehovárať.
-Tak já ho teda vyvalím von ale vy dve dievčatá nám ukážete ktorá z vás najďalej dočurá.
-A dosť. tresol po stole rohatý. Mali by sme niečo robiť. Počkaaaaj zastavil ho Goya a aj Veronika naznačila že by sa znovu kukla. Veronikina prikývla s  vráskami po stranách oboch očí a širokým úsmevom.
-Dobre. mne nerobí problém sa vyčurať pred chlapmi.
-trpaslík ho vyložil znovu na stôl.

Príhovor autora
(preskočte ak nechcete spoiler a koniec celej zápletky :o)




Človek je frekvencia inak povedané energia. Všetko na svete je energia rôznej frekvencie. Kamene stromy, tráva zvieratá a ľudia sú číra frekvencia. Všetci sme jedno. Človek sa od rastlín a zvierat odlišuje morálnym vedomím na základe ktorého túto energiu môže nasmerovať rôznym smerom. Smerom lásky alebo nenávisti, pravdy alebo Klamstva. viery alebo strachu. Vždy keď vzniká nejaká sociálna skupina mesto alebo štát tak sa snaží ohraničiť pravidlami a zákonmi. Na jednu stranu sa snažíme ľudí spájať ale neuvedomujeme si že takýmto ohraničením sa vlastne oddeľujeme od toho celku. Je to cesta strachu. Na základe strachu a nedôvery k ľuďom a ich morálnemu kompasu si určujeme pravidlá a zákony, čím sa vlastne oddeľujeme od tej jedinej pravdy. Pravdy ktorá platí pre všetkých rovnako. Pravda o tom že sme energia ktorá prúdi všetkým živím aj neživím, hmatateľným aj neviditeľným. Keby sme nezvolili cestu strachu tak nemáme potrebu ostatných zväzovať pravidlami danej skupiny. Proste by sme verili že tie správne hodnoty má človek už dávno v sebe.
Každá sociálna skupina ako napríklad kresťanstvo, budhizmus, ekonomické náboženstvo, mesto kraj štát alebo práve obyvatelia zelenej lúčky, má svoje pravidlá zákony čím sa všetci odlišujeme od ostatných. Hanbíme sa lebo náš morálny kompas nám dovolil niečo za čo nás v jednej soc. skupine kruto odsúdili a tak si hľadáme úkryt v inej skupine kde sa nebudeme musieť hanbiť a strachovať za to kto sme. Pravdivosť o frekvencii ako jedinej pravde ktorá nás spája s prírodou vesmírom a celým svetom, vnímaním našimi šiestimi zmyslami, si môžete overiť na teórii strún, teórii relativity, rozprávkach celého sveta.
Slávni mudrci, Vzácny chemici, páni magistri, astrológovia matematici, agronómovia, psychiatri ....všetci sa dopátrali k jedinej pravde o frekvencii a jednotného celku. Rozprávkar Jan Werich, Fyzik Albert Einstein, vynálezca Tomas Alva Edison, multi-umelec Leonardo da Vinci, spisovateľ Mark Twain alebo Douglas Adams, ja a mnoho ďalších sa dopátrali jedného a toho istého výsledku, aj napriek tomu že šli inou cestou.

Magickú zelenú lúčku som vytvoril na základe frekvencie sveta. Každý z nás môže túto energiu nasmerovať do strachu alebo viery, do klamu alebo pravdy, do lásky alebo nenávisti, začiatku a konca.

Sedeli pri stole a po chvíli ticha sa začali prekrikovať

-Kundolap

-Kundo trh

-Dierostroj

-rozťahovač zvieračov ukrutný

- kladkostroj

- Obrov drobček

- Drobčekov obor

 

 

 

 

 

 

 

Človečina 6/b Frekvencia alebo lusknutím prstu.

Nový obyvatelia zelenej lúčky si rozdelili úlohy. Rohatý šiel do najbližšej dediny zohnať alkohol. Goya si vzal rybársku sieť a narýchlo spravený oštep aby ulovil divokého kanca k večeri. Mano nabrúsil sekeru a vydal sa do lesa zoťať pár stromov na príbytok. No proste a skrátka- "Ten umí to a ten zas tohle a všichni dohromady udelají moc" Veronika začala šiť obliečky ktoré naplní slamou len Marika si vzala knihy a šla k jazierku že sa bude znovu učiť lietať.

Temný Elf sedel na drevenom tróne. Lakte mal zaborené do kolien a hlavu s ťažkou prilbou v dlaniach.

Psi Ležali na karmínovo kráľovskej podlahe a okusovali kosti. Do sály vbehol čarodej. Zabuchol za sebou dvere. Prešiel ku balkónu a pozrel sa z výšky na celé mesto ale tak aby ho nikto zdola nevidel. Úžasný pohľad, už si sa díval? Temný Elf sa pohodlne oprel a zdvihol hlavu na čarodeja. Ja teraz pôjdem na pár týždňov preč. Vy si zatiaľ robte čo chcete ale tých psov dajte hneď utratiť.
-Jak preč? A čo naša dohoda. Ja pomôžem tebe a ty zase mne.
-Neboj to čo si hľadal nájdeš v tej najspodnejšej časti hradu. Vo väzení v poslednej miestnosti je tajná chodba. Stačí zatiahnuť za reťaz dovtedy kým sa stena neodsunie.

Čarodej sa hneď rozbehol ale zastavil pri psoch. Prečo utratiť.

Chlapi ťa už teraz moc nemusia a Molkaj si svojich psov zabiť nenechá. Vzbúria sa proti tebe.

-Nech mi prichystajú koňa hneď vyrazím.

Vy si tu robte čo chcete ale keď sa vrátim buď pripravený.

Čarodej sa netrpezlivo pustil do väzenia, hľadať ten tajomný glukar ktorým si podmaní celé mesto. Elf hľadel na psov. Po chvíli si kľakol k jednému z nich a začal ho hladiť po chrbte ale pes si ho nevšímal a ďalej kúsal do kosti. Pomaly vytiahol nôž a ukončil jeho nenásytný život jediným ťahom popod hrdlo. Druhému zaťal nôž priamo do hrude keď sa na neho vrhol.
Kráľovská karmínová podlaha tak dostala ešte temnejší odtieň. Pomalým krokom vyšiel z hradu sadol na koňa a vyrazil.

Marika sa usadila na vrchol skaly a dívala sa dole do jazera. Uvedomila si že ak je zelená lúčka tak magická a každý začne byť veselý tak prečo nie ona. Skočila do jazera ale krídla ani nerozovrela. Vyliezala z vody a započula detský plač no keď zaostrila zmysli tak nikoho nikde. Vytrepala si vodu z uší a šla znovu na skalu.
Pár krát sa pokúsila mávať krídlami ale vždy skončila ako kameň na dne. Nemala silu pokúšať sa o nemožné a tak rozprestrela krídla oproti slnku a pustila sa do kníh. Kresťanská kniha o anjeloch jej nič nedala a tak otvorila knihu Budhovi anjeli a démoni .

Zaujala ju tá forma akou kniha bola písaná. Tým že namiesto očí používala svoj šiesty zmysel tak si dokázala uvedomiť kto knihu písal a ako sa pri tom cítil. No ani v tejto knihe nenašla odpovede. Od zlosti že sa jej nič nedarí hodila obe knihy do jazera. Ako by sa na mňa teraz všetci dívali keby videli moju zlosť. Sama sa pred sebou hanbila. Ľahla si na brucho a jednou rukou si zašla na klitoris. Krútila panvou a mačkala si prsia až kým sa receptory v jej tele nezapli a nezačali produkovať Serotonín, hormón šťastia.

Veronika došila a rozhodla sa že má málo slamy aby naplnila všetky obliečky a tak sa vydala ku dedine. Urobila tak skôr než vôbec prezrela satyrove zásoby slamy. proste len cítila že ju niečo ťahá preč. Pri chôdzi si uvedomila že ak chce ísť do dediny že celkom iste pôjde okolo jazera a popri jej obľúbenom strome s ktorým sa nedávno stretla nielen zočivoči.

Z jazera sa znovu ozval detský vzlyk. Marika vstala a pátrala kde sa čo šustne. Haló Marika. Zakričala Veronika keď ju zbadala na skale. Zamávala a mierila k nej. Videla že Marika zlieza zo skaly a tak ju napadlo že lietať sa ešte nenaučila. Premýšľala ako ju potešiť aby sa necítila zle. Stretli sa pod skalou kde si Marika všimla že knihy čo hodila do jazera, ležia otvorené na brehu. Znovu zbystrila zmysli a uvedomila si že tam naozaj niekto je ale nevydáva žiadny ľudský pach ani zvuk.
-Keď som ťa zbadala stáť na tej skale tak som si všimla že máš naozaj krásne telo. Rohatý má naozaj šťastie až mu závidím. Mokrá Marika ju objala a držala ju pritisnutú na svojich prsiach. Zhlboka dýchala a Veronika si uvedomila že je naozaj smutná a objatie jej opätovala ešte silnejším stiskom.
Posadili sa na breh a Marika sa nechala nakaziť Veronikiným smiechom a radosťou. Stále však cítila že tam nie sú sami.
-Kam si sa vlastne vybrala?
-Idem za kamarátom, trochu si pokecať.
-Za kamarátom?
-Stromochod veľký z rodu Bukovitých, posledný na svete.
-Aha tak to neviem či si pokecáš. On je skúpy na slovo.
Veronika sa začudovala. Ja s ním v pohode kecám, jeho reč je síce spomalená ale každá veta má takú zvláštnu sladkokyslú chuť.
-Sladkokyslú? Ty máš nejakú poetickú náladu.
Veronika sa potešila lebo poetkou ju ešte nikto nikdy nenazval aj napriek tomu že po večeroch trávila čas pri poézii od Alana Poeta.

-Poď so mnou, z tých mokrých kníh si už nič neprečítaš a strom nás určite nejako navnadí.
-Nedbám ty blondínka maličká. Marika vstala a podala jej ruku aby sa zdvihla na nohy. Už sa nepustili a vykročili k tej najstaršej bytosti magického kraja, zelená lúčka.
- Vy ste si ale dali na čas. Povedal strom a svojimi listami pohladil obe dievčatá po líci. Už som si myslel že tu uschnem.

Veronika sa vrhla na jeho kmeň rozpätými rukami a Marika si všimla že má roztiahnuté aj kolená a že pri tom objímaní sa trošku viac vrtí akoby sa objímala so svojim milencom.
-Poď mi pomôcť aj ty. Obrátila hlavu na Mariku s úsmevom od ucha k uchu.
-Pomôcť?
-Áno je vyprahnutý. Znovu priložila tvár ku jeho kôre a kolená ešte viac rozkročila.
Marika začudovane pristúpila a neisto objala mohutný kmeň, hneď vedľa Veroniky. Dívali sa jedna na druhú s tajomným úsmevom a Veronika začala čurať. Marika pri objatí pocítila ako sa strom vyžíva a slastne vzdychá. Odstúpila, zdvihla biele šaty a s rozkročenými nohami pokropila kmeň. Moč stekala po kmeni dolu na ten najmohutnejší koreň a stromochod pil. Teplo oboch dievčat sa mu rozlievalo po tele a chutilo ako sám život plný teplých prekvapení.

Ďakujem dievčatá. Móoooooc ďakujem. Teraz je ale najvyšší čas si pohovoriť s Marikou. Ty zatiaľ môžeš ísť do dediny pomôcť Faunovi. Tlačí sem sud piva a ak mu nepomôžeš tak podľahne únave a túžbe. Narazil by ho skôr než ho dopraví na miesto. Veronika sa s úsmevom vydala oproti rohatému.

Odpoviem ti na tvoju otázku.
Však ja som sa nič nespýtala.
Ale áno celú dobu máš na jazyku otázku, kto si.
Tam na tej skale si zažila krátky pocit šťastia ale je to len kvapka v mory sĺz.
Marika sa posadila a sklonila hlavu. More sĺz? Rozprúdili sa jej myšlienky na to ako bojovala plná nenávisti, na to ako zavrhla boha lebo jej vzal manžela. Cítila vinu za to všetko.
Príde mi naozaj smiešne keď ľudia chcú žiť a miesto toho si len prečítajú o živote. Skús sa spýtať kamarátov. Uvidíš kto si pre Veroniku. Kto si pre Fauna. Potom si možno uvedomíš kto naozaj si aj sama pred sebou. Vina a hanba ktorú cítiš ti zabraňuje vidieť kto naozaj si.
Slepá. Premýšľala Marika. Slepá kvôli vine a hanbe. More trpkých sĺz. Myšlienky sa jej začali krútiť. Stromochod pocítil ten chaos v jej hlave ale zároveň vedel že to bude mať svoj vrchol. Že si to konečne uvedomí a že konečne začne vidieť. Musel na ňu ešte zatlačiť a vyburcovať ten chaos aby prišiel ten zlom. Ten vrchol amplitúdy.

 

Chaos a zmätenosť jej varili krv.

Vstala a silno udrela do stromu. Začala ho mlátiť päsťami a kopať.
Stromochod len sklonil svoje konáre a objal ju tak že sa nemohla hýbať. Zúrila a snažila sa vymaniť z toho zovretia. Zviazaná jutovou silou však bola bezmocná. Vtedy to prišlo. Bezmocnosť. Uvedomila si a spustila ramená. Uvoľnila z tela to napätie a nechala sa objímať.
Vedela že strom jej nechce ublížiť a že nechce, aby si ublížila ona sama.
Celá sa poddala.
Uvoľnila svoje svaly a celé telo. V zovretí bezmocnosti uvoľnila aj svoje myšlienky a pocity.
Ako lusknutím prsta zmenila strach na vieru, nenávisť na lásku a z očí jej začali tiecť slzy. Priložila si ruky na tvár a ucítila že jej oči plačú. Stromochod ju podvihol a celú zabalil do svojich listov. Veronika ťa miluje a túži byť tak sebaistá ako si ty. Faun ťa miluje lebo pri tebe nadobudol znovu svoju stratenú hrdosť. Tým že ti dáva lásku a môže sa o teba starať, sa napĺňa šťastím a miluje tak aj samého seba. Marikine slzy tiekli po konároch a kmeni ku koreňom. Konečne uvidela.



-> Telesno --> Pravda > Viera > Láska > Začiatok
Energia-Frekvencia ------> Duševno ---===>>>> -----===>>>
-> Intelekt --> Klamstvo > Strach > Nenávisť > Koniec

Energia (hmotné aj nehmotné, viditeľné aj neviditeľné živé aj neživé, rastliny zvieratá aj človek)
telesno- Prírodné zákony- pud prežiť. Pocity ktoré nášmu vedomiu napomáhajú spojiť telesno duševno a intelekt.
Duševno - spojitosť mňa s niekým niečím iným. Napríklad s človekom prírodou vesmírom
Intelekt ktorý využívame len na pár%. Intelekt JA. Uvedomovanie si seba.
Morálne vedomie rozdeľuje na dobro a zlo Sám človek si tak určí svoje základné kamene
Pocity -> ktoré nám napomáhajú spojiť telesno duševno a intelekt. napomáhajú správne si zvoliť dobro a zlo od konca k začiatku a zase dokola.
Ak človek dôjde ku koncu tak sa reinkarnáciou znovu zrodí v človeka alebo inú bytosť. Tento kolobeh bude pokračovať do tej doby kým človek nenájde cestu jednotnej pravdy, bezmedznej viery, Bezpodmienečnej Lásky až ku pravdivej viere v láskyplné osvietenie aby mohol začať odznova. Všetky tieto slová myšlienky sa vo mne zmäteno krútili až kým som neuvidel.  


Give them chance to LOVE and they will DO.
 

​