Zelená lúka je krajina plná mágie kúziel a nadprirodzena. Je to krajina bytostí ktoré si v bežnom svete nenašli miesto a prišli sa sem skryť alebo prijať sami seba takého akým v skutočnosti sú.

V tomto svete platili nepísané pravidlá ako napríklad " nesúď bytosť za to že je bytostne iná než si ty."

"Ži a nechaj žiť." alebo " nečakaj od druhého to čo mu ty sám nemôžeš dať."

Zelená lúka je plná Elfov lesných žienok, vodných nýmf, Satyrov a iných bytostí ktoré sa vymykali bežnej ľudskosti a svojou jedinečnosťou nezapadli do sveta obyčajných ľudí.

Veronika je dievča žijúce v dedine medzi ľuďmi plných predsudkov, slepej viery a nenávisti  jeden voči druhému.  Je to malá citlivá blondínka ktorá nepoznala svojich rodičov. Svojou túžbou, niekam patriť si vysnívala svet Elfov. Tajne dúfala že jej nepoznaná matka alebo otec bol Elf. Aj keď nemala špicaté uši tak sa svojimi túžbami, životnými hodnotami a zmyslom života veľmi podobala na Elfov žijúcich v harmónii s prírodou. Túžila opustiť ľudskú dedinu a vydať sa do hôr, nájsť elfov alebo sa aspoň pokúsiť žiť ako oni.

Pravidelne chodievala do prírody medzi stromy ktoré ju napĺňali životnou energiou a svojou dlhovekosťou ju presviedčali o múdrosti sveta ktorou sa odlišovali od bežných smrteľníkov. Netušila však že každou vychádzkou sa čoraz viac približovala ku Zelenej lúke.

Jedného dňa sa ako pravidelne vybrala do lesa ale vzala si viac vecí  s tým že v lese pobudne dlhšiu dobu. Že prespí do druhého dňa a že zájde ďalej než obvykle.

Naposledy prehltla horkosť  a zakusla sa do pier nad pocitom samoty medzi ľuďmi a zabalila si všetko to čo unesie ale nie viac než neunesie.

 

Stromochod z rodu bukovitých je najstaršou bytosťou Zelenej lúky ak nie aj celého sveta. Je to posledný žijúci stromochod. Svoje telo má zapustené v zemi z ktorej mu trčí len hlava a listnatá koruna.

Odpočíva zapustený v zemi a koreňmi udržuje nielen svoju stabilitu ale aj stabilitu celej Zelenej lúky.

Vie nespočet jazykov, komunikuje tak s faunou aj flórou pomocou lesného šumu, natáčaním listov vo vetre. Jazykom vtákov, plazov aj kopytníkov. Rastlín aj jazykom ľudí. Stromochodi majú jednotné vedomie a zdieľajú spolu všetky pocity myšlienky a vedomosti. Stromochod Dubovitý je posledný žijúci a tak nesie obrovské bremeno a tisícročné vedomosti celého vzácneho druhu.

​

Veronika si stočila dlhé vlasy do drdolu a zapla dreveným štipcom. Obula škrpále a šla celý deň.

Jedla len málo aby si jedlo ušetrila na dlhšiu dobu v lese. Keď už nevládala, tak sa nadýchla a šla ďalej.

Keď už ju nohy boleli a kolená sa podlamovali, Šla ďalej.  Prišla k malej studničke kde voda vytekala zo skaly. Vyzula sa a prešla po mäkkom machu. Prsty na nohách zarývala, mačkala a užívala si príjemný pocit na jej chodidlách.

Mach a hlina medzi prstami ju šteklila. Kľakla si k studničke a pila. Pomedzi koruny stromov presvitali posledné lúče slnka a Veronika si ľahla do machu tak aby ju ohrievali v chladnom lese. Z batohu vybrala zrolovanú kožušinu medveďa a prikryla sa. Mach si ju vzal. Zapadla do neho ako do najmäkších perín.

 

Marika objala satyra a v rýchlosti mu dala pusu na líce.

Z úsmevom vybehla von za novým dobrodružstvom, poznávať samú seba.  Prešla lúčkou, lesom na konci ktorého vyšla na skale pod ktorou žblnkalo hlboké jazero. Vyzliekla sa z bielych šiat a zatrepala krídlami.

Pozrela sa z výšky skaly na ktorej stojí a bez jedinej vystrašenej myšlienky sa rozbehla a skočila.  Rozprestrela krídla ale letom sa to nazvať nedalo. Žblnkla do vody. Vyliezla a skočila. Vyliezla a skočila, stále dokola a keď už bola unavená tak sa posadila s rozprestretými krídlami oproti slnku.  Chybami sa človek učí. Pomyslela si a znovu skočila a vyliezla.

 

Veronika sa zobudila, očistila sa od machu a hliny. Zakusla do plátku sušeného mäsa a znovu sa vydala na cestu. Vyšla z lesa, prešla lúkou do ďalšieho listnatého lesa. Dorazila k tomu najväčšiemu stromu ktorý kedy videla. Ohnisko vedľa stromu jej pripomenulo že má v batohu dva veľké zemiaky a že by bol čas sa najesť. Nazberala raždie a pár suchých konárov popadaných na zemi a urobila oheň.  

Keď bola pahreba hotová vrazila zemiaky dnu a posadila sa. Dívala sa na mohutný strom. Na jeho kmeň a kôru. Konáre plné zeleného lístia.

Ulomený konár vo výške jej pásu jej vnukol nápad že by sa naň mohla vyštverať a rozhliadnuť sa po okolí. Ulomený konár vypadal ako zvädnutý penis.  Stúpila naňho, objala strom a začala liezť hore. Na najvyššom konári sa pevne uchytila a rozhliadala sa. Počúvala šum lístia a čuchala si ku kôre. Hlbokým nádychom sa jej pľúca naplnili energiou ktorá postupne vnikala do jej tela. Ležala na konári ktorý jej tlačil na bruško.

Posadila sa, vysunula zelené šaty a odhrnula nohavičky. Začala čurať z výšky stromu.  Strom otvoril pomaly oči.

Veronika zliezla dole a z pahreby vytiahla obhorené zemiaky.

Počkala kým vychladli a najedla sa.

Strom ju tajne pozoroval periférnym videním.  

 

Ten strom jej nedal pokoj. Neustále si ho obzerala a premýšľala nad vekom. Je starý, omnoho starší než ja ale v prepočte na ľudské roky ? koľko ti je? Prišla ku stromu, rozkročmo sa posadila na ulomený konár ktorý jej pripomínal zvädnutý penis a objala kmeň. Rozprestreté ruky však neobjali ani pätinu obvodu stromu.

Priložila hlavu ku kôre a prstami ho hladila akoby sa dotýkala nahého pevného a húževnatého mužského tela. Nasávala vôňu a panvou sa vlnila na jeho konári. Vyzliekla sa a priložila prsia na jeho kôru.

Tak drsná koža stromu  ju škrábala na nahom tele a to ju ešte viac vzrušovalo. Šúchala sa pyskami na konári. Myšlienkami a všetkými zmyslami sa spájala s energiou stromu.

Ani si nevšimla že listy sa pohupujú a krútia v rytme jej prirážania na tvrdom a drsnom ulomenom konári. Vyplazila jazyk a olizovala kôru a každú štrbinku. Prstami a bradavkami sa obtierala o jeho telo.

Už po druhý krát zaliala strom svojou tekutinou a dlhým chvejúcim sa výdychom zo seba dostala energiu ktorú jej telu už nevládalo prijať. Ostala nehybne v objatí  a vychutnávala si spojenie dvoch bytostí .

 

Ďaaaakuuuujeeeeeem.

Povedal strom veľmi pomaly. Veronika však nepočula ušami ale cítila vibrácie a myšlienky hovoriace to slovo ktoré vnímala zatiaľ  len podvedome.

Ďaaaakuuuuujeeeemmm. Keď si Veronika uvedomila že strom k nej prehovoril nejakým zvláštnym spojením ich duševna, mysle a telesna, zliezla z konára a odstúpila pár krokov dozadu. Nie že by sa bála, to vôbec.

Bol v nej, bol jej súčasťou a ona bola súčasťou jeho. Nemala sa prečo báť. Obzrela si znovu celý strom.

Veľmi prekvapene a so zatajeným dychom sa pozrela do jeho obrovskej tváre. Videla vysoké vráskavé čelo ktoré naznačovalo starobu a múdrosť. Videla obrovské láskavé oči a ústa obrastené zeleným machom.

 

- Prepáč že som ťa ....

-zavlažila? pohnojila? Dodal stromochod a kútiky úst sa mu zdvihli.

Hľadáš Elfov však? Spustil jeden konár a ukázal smer. Asi pol dňa pešo týmto smerom. Ale to čo hľadáš tam nenájdeš. To máš predsa tu. Sklonil konár k jej ľavému prsníku.

Veronika ťažko dýchala. Jeho hlas vnímala nielen ušami ale aj rezonanciou po celom tele. Znovu sa prilepila na jeho kôru. Na mach ktorý mu obrastal po líci. Znovu hladila jeho vráskavú kožu a držala zlomený konár z ktorého vytekala miazga.

Strom sklonil najlistnatejšie konáre a objal ju.

Listami hladil jej krehké telo a ich vedomie sa znovu spojilo v jedno .  Všetko je jedným.

Ja som stromom a strom je mnou.

Mala by si vyraziť bude pršať. Veronika pozrela na jasnú oblohu ale mrak ani jeden nevidela. Vedela že sa jej stom nechce zbaviť, že už to ani nejde. Už ostanú navždy spojený vedomím aj  dušou.

Verila že bude čoskoro pršať.

- Choď ale najskôr za faunom a jeho kamarátkou. Nájdeš tam prístrešok ale aj priateľstvo.  

Veronika si vyčesala mach a konáriky z vlasov. Znovu ich zatočila do drdolu a pripla dreveným kolíkom.

Očistila sa a obliekla zelené šaty.

Vyrazila.

-Les ta bude vždy chrániť. Tieto slová  jej stále chveli po tele aj keď ho už stratila z očí.

 

Započula šplechnutie s pod skaly ale rieku ani jazero zatiaľ nevidela.   Približovala sa ku skale a zbadala nahého baculatého anjela s obrovskými..... krídlami.

Šplech.

Marika znovu skočila do vody. pocítila však blížiace sa dievča. Pocítila ženský pot a sekrét tak prirodzený po sexe. Žiadneho muža však neucítila. Pri lezení na skalu premýšľala či sa na ňu dievča díva. Postavila sa na skalu s rukami v bok a nechala tak svoje telo na obdiv celému svetu. Napravila si šatku previazanú cez oči a znovu skočila. Priplávala k brehu kde už stála Veronika dívajúc sa opačným smerom.

-Ahoj

-Nemusíš sa odvracať mne to nevadí ale ak to vadí tebe tak mi daj chvíľku a hneď sa oblečiem.

-Tiež by som si rada zaplávala. Obrátila sa veronika a pozrela do Marikinej tváre s prekvapením.

-Ty si....

-Marika. Podala jej ruku.

-Nie nie som anjel. Mám krídla a som síce slepá ale vnímam toho viac než keby som mala oči. Kto si ty?

- Šokovaným výrazom zo seba vytlačila.

Veronika. volám sa Veronika.  Kam som sa to dostala?

-Si v krajine Zelená lúka. Žije nás tu celkom dosť. Väčšinou sú tu tvory ktoré sa skrývajú pred obyčajným svetom.

Marika sa s Veronikou začali spoznávať. Boli k sebe otvorené akoby sa poznali už dlhé roky. Nahé si vliezli do jazera. Plávali a nechali sa unášať po hladine. Marika jej vysvetlila kde sa nachádza a kde tu čo nájde a ktorým miestam by sa mala vyhnúť a že ak chce ísť za Elfmi tak až zajtra lebo najskôr ju musí predstaviť rohatému.

Z neba začali padať mohutné teplé kvapky dažďa. Písali tak kruhovou rečou na hladinu jazera že sa blíži nebezpečie a že celá krajina je v ohrození. Dopadali na hladinu a hrali symfóniu hluku,  ktorému rozumel len stromochod.

 

Dendrophília sa stále považuje za chorobu.  V USA sa však niektorý dendrofilici snažia zlegalizovať partnerské vzťahy so stromami. Keď som však hľadal nejaké dendrofilické porno, tak som neuspel. Nevenoval som tomu moc času.  Marika a Veronika nie sú amatérky a tak sa hneď neoddali vášnivému sexu v jazierku ale človek nikdy nevie kam ho kroky zavedú. Nechajte sa prekvapiť.