Človečina

Vymierajúci druh 

Aristokracia, DekadenciaSdizmus a

Zatrpknutosť 

V minulosti boli Elfovia najpočetnejšia rasa na svete. Čiže aj najdominantnejšia ale len svojou prevahou.

O samotnom elfovi by nikto nedokázal povedať že je dominantný. Mali svoje dlhoveké pravidlá a zákony ktoré sa vždy podmieňovali harmónii s prírodou vďaka čomu si získali nielen  dlhovekosť  ale aj krásu tak vyspevovanú v každej piesni o týchto bytostiach. 

Všetko má svoj začiatok aj koniec, zrod aj pád. Stromochod bukovitý by s tým nesúhlasil lebo vedel že energia života je nekonečná a že len mení formu, tvar a povahu len preto aby stále prúdila nielen svetom ktorý poznáme.

V dnešnej dobe sú však elfovia len spomienkou na časy minulé. Sú starý a staroba ako všetci vieme nie je dominantná ale skôr pokorná nad veľkosťou sveta, prírody alebo boha. Elfovia svojou starobou už neboli schopný upustiť od svojich zažitých pravidiel. Odmietali zmeniť svoj pohľad a v rýchlo meniacom sa svete tak neudržali krok a svojim množstvom zákonov boli mladosti už len na obtiaž.

Aellin bola už v detstve iná a odstrkovaná jak rodinou tak rovesníkmi. Bola panovačná ale nie pre vlastné uspokojenie. Za jej rozkazmi sa vždy skrývala dobrá duša a vždy sa snažila pomôcť ľuďom vo svojom okolí. Odstrkovanosť a samota jej však vliezla pod kožu a z čistej lásky k ľuďom sa stala zatrpknutosť opovrhovanie a túžba pokoriť  hlúposť a aroganciu elfskej povahy.

To ako sa popasovala s týmto problémom posúďte sami.

Rohatý si medovinou pripíjal na nové priateľstvo s Veronikou pričom Marika im bola svedkom stvrdzujúcim tento jednoduchý zväzok nenúteného kamarátstva plného otvorenosti a spoločných záujmov.

Medovina im všetkým vstúpila do hlavy a počas jasnej noci prebrali nesmrteľnosť chrústov ale aj cestu do elfského mesta za poznaním a objavovaním samého seba. Obe dievčatá nezvyknuté piť, padli na zelený koberec zelenej lúčky a satyr im do toho pískal na píšťalku.

Ráno sa rohatý zobudil. Čo mi to trieska do hlavy jak nejaký ďateľ.

V domnení že je to len kocovina sa posadil a rozlepil oči.

Ďateľ hopkajúci pred ním držal v zobáku zrolovaný list.

Môj priateľ rohatý. Dlho sme sa nevideli ale často na teba myslím. Spomínam na časy keď sme lovili mladé nymfy a život bol pre nás len zábavou. Dnes by som ťa chcel však požiadať o pomoc. K listu som pribalil aj bližšie detaily a glejt s kráľovskou pečaťou aby si mohol vojsť do elfského mesta. Na skoré stretnutie s pozdravom tvoj priateľ alchymista.    

V elfskom meste sa dav zhromaždil pred kráľovským sídlom a prišiel tak vzdať hold novému kráľovi.

Starý kráľ umrel na neznámu chorobu. Aj keď sa oňho staralo niekoľko lekárov a zdravotníkov, nikto nepochopil povahu a príčinu jeho zdravotných ťažkostí.  Nový kráľ Goya vošiel do podlhovastej  sály uprostred ktorej bol drevený trón.

Červený koberec natiahnutý až ku dverám balkónu. Štyri sochy znázorňujúce temného jazdca s kópiou.

Na každej soche jazdec svojou kópiou prebodával vždy niekoho iného.

Trpaslíka, Nymfu, Ľudskú bojovníčku a nakoniec elfa. Sochy boli veľmi chladné nielen preto že boli vytesané z bieleho kameňa ale aj podstatou znázorňujúcou násilie a smrť.

Goya sa postavil nahý za trón a položil naň ruku. Jeho zvädnutý penis celkom presne predstavoval jeho prázdnu dušu. Aellin bola opretá o stenu vedľa balkóna. Dlhú sukňu mala vysúkanú a oboma rukami sa dráždila v klíne do rytmu skandujúceho davu. Goya, Goya, Goya znelo celým elfským mestom a dlhou sálou.

Pozreli sa na seba svojimi modrými očami. Spustila sukňu a pomaly šla oproti Goyovi.

Z trónu zdvihla kráľovský plášť a obliekla mu ho. Drevenú korunu princa s trinástimi parôžkami mladých jeleňov mu nasadila na hlavu a posadila sa rozkročmo do trónu.

Vzala žezlo a drevené vyrezávané jablko ktoré si začala strkať medzi nohy.  

Žezlom si dráždila prsia cez oblečenie a dívala sa na goyu ktorý sa pomalým krokom  približoval k balkónu. Otvoril dvere a zvuk besniaceho davu prešiel Aellin celým telom pri čom stratila kontrolu a jablko zmizlo dnu. Žiadny z jej milencov sa nikdy neodvážil pomenovať jej hladnú dieru lebo vedel že by skončil v najlepšom zmrskaný ak nie meter pod zemou.

Kráľ Goya stál na balkóne. Jednou rukou mával do davu a druhou si pridržiaval plášť aby sa nerozovrel pred publikom. Aellin vyvrcholila ale jej neukojiteľná túžba ju nútila pozrieť sa na ten dav elfov. Chcela sa postaviť za Goyu a pocítiť ten dav nielen sluchom ale aj zrakom. Nechcela však ukázať kto naozaj stojí za kráľovým chrbtom. Kto naozaj ťahá za nitky nastrčenej bábky. Neodolala a postavila sa po jeho boku. Rozhliadla sa po skandujúcom námestí a taktiež zamávala. Jablko spadlo na zem.  

Drahý priateľ a vášnivý milovník ženského lona. Už dlhšiu dobu sa chystám navštíviť mesto aj s mojimi dvoma spoločníčkami Marikou a Veronikou. Každý z vlastných dôvodov. Prosím do spiatočného voza pribaľ aj nejaké knihy o magických alebo okrídlených bytostiach pre Mariku a pre Veroniku nejaké knihy o elfkom živote a harmónii s prírodou.  

Tvoj plán som si dôkladne prečítal a bežíme ti na pomoc.  S pozdravom tvoj priateľ Satyr.

Šli celú noc tak aby do elfského mesta dorazili nad ránom. Fascinovaná Veronika s otvorenými ústami pozerala na vysoké veže paláca, drevené domy zdobené zlatými maľbami a dokonalosť elfského ponímania krásy nielen na drevených a kamenných budovách ale aj na samotných skvostne odetých elfoch.

Než sa poriadne rozkukali a ubytovali v hostinci Tantrama, dav sa  začal zbierať na námestí a skandovať meno nového kráľa Goyu. Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ.  

Postavili sa do davu a čakali kedy nový kráľ vystúpi na balkón pred svojich poddaných. Davom sa predieral aj alchymista. Mal na sebe vrecovinový plášť s kapucňou, obviazaný lanom okolo pásu.

Hlavu mal sklonenú aby mu nikto nevidel do tváre. Mal ju sklonenú aj keď kráľ vyšiel na balkón.

Alchymista bol jeden z mála elfov ktorý rozpoznali príznaky jedu a tak aj dôvod smrti starého kráľa.

Vedel aj to kto sa pred nejakým časom zaujímal o tento typ jedu. Vedel že zvýšením dávky by starý kráľ mohol umrieť rýchlejšie ale jeho utrpenie a umieranie bolo dlhým sadistickým dielom. Jed je ženská zbraň, čo len potvrdzovalo jeho teóriu o vinníkovi. 

​

Veronika na prvý pohľad do žiarivo modrých kráľových očí pocítila náklonnosť  k vysokému nádhernému elfovi stojacemu na balkóne. Až žiarlivostne sa pozrela na ženu ktorá sa objavila po jeho boku.

Alchymista zdvihol hlavu a pozrel sa na balkón keď Aellin vstúpila na scénu. Priložil si ruku na ľavú stranu hrude a presvedčil sa tak o fľaštičke skrývajúcej sa pod plášťom. Alebo ho len pichlo pri srdci?

Rohatý, Marika aj Veronika sa usídlili v hostinci na bare kde im sluha nenápadne podal zrolovaný list.

Drahý priateľ. Som rád že si dorazil ale musím sa ospravedlniť a z určitých dôvodov sa uvidíme až zajtra poobede na danom mieste. S pozdravom, ty vieš kto.   

Kráľova korunovácia prebehla v poriadku a z obrovskou noblesou si Goya vymenil drevenú rožkatú korunu za veľkú zlatú korunu, značiacu obrovskú moc a rešpekt. Na svojej tvári však nedal vedieť že sa cíti slabý a zahanbený práve neschopnosťou vládnuť. Aellin mu dala poriadnu školu o neverbálnej komunikácii a skrývaní vlastných pocitov a túžob, slabostí a strachu. 

Počas korunovácie bola Aellin zavretá v trinástej komnate s troma služobníkmi ktorých bičovala po holom tele a po miestach o ktorých vám radšej nebudem písať. Cítila slabosť že podľahla skandujúcemu davu a ukázala sa pred všetkými po boku kráľa ktorého mala omotaného okolo prstu.

Svoju slabosť a hnev prenášala do jazdeckého biča a trstenice. Traja služobníci nevydržali  jej krutosť a začali pred ňou utekať po celej zamknutej komnate, čo ju ešte viac nasralo a použila ešte väčšiu silu bez ohľadu na to kam rana dopadne.  

Goya na hostine popíjal víno a bavil sa s poddanými akoby boli seberovný. Občas zakašlal presne tak ako zosnulý kráľ. Pár elfou v jeho blízkosti dostalo strach že je rovnako chorý a radšej odstúpili. Keď sa kráľ Goya skotúľal na podlahu a nevykazoval známky života, všetci poddaný stíchli. Z veselej oslavy sa stala smutná večera plná žrádla a vína ktorého už sa nikto nedotkol.

Aellin sa dozvedela o Goyovej smrti. Ostala nehybne stáť, chytila sa za svoj náhrdelník s Akvamarínom. Posadila sa na trón a premýšľala o tom kto jej tak jednoducho zničil všetky plány. Aj keď poznala Goyu celý život, neuronila jedinú slzu.

Na druhý deň vystrojili kar. Bolo to tak rýchle a krátke ako doba jeho vládnutia.

Rohatý, Marika aj Veronika vyšli na námestie keď sa veľký mesiac začal objavovať spoza obzoru. Elfovia spievali smutné piesne pred palácom a spln mesiaca ožaroval celé nádherné mesto zdobené umelcami celého kraja.

-Hej, psssst,  rohatý.

Satyr sa obzrel na uviazaného trpaslíka o kôl.

- Noo rozviaž mňa. Kým sa nikto nedíva. Odvďačím sa ti.

-Ako si sa sem dostal?

-Na to nieje čas. Odviaž mňa. Dobrý čertisko.

Marika pristúpila k trpaslíkovi.

- Hovor krpec za čo ťa tu trestajú?

-No dobrá tak vám to teda vyklábosím aj bez nátlaku. Celý rok som si sporil meďáky aj strieborniaky  aby som si teraz mohol ísť zaskotačiť do elfského bordelu s nádhernýma elfkama. Ale keď som rajdoval so štvrtou alebo piatou tak ma stráž odvliekla že som nakazil kurvyská nejakým syfiiiii..... syfiiii....

-Syfilisom. Dodal rohatý

-Áno Syfi-slizom  a priviazali ma sem. Ja som ale držal celibát celý rok a nemal som sa kde nakaziť. Takže ma pripravili o ušetrené peniaze nakazili Syfi-slizom  a uviazali o tento zajebaný kôlčisko. Zľutujte sa nad úbohým trpaslíkom.

Satyr vytiahol nôž a prerezal laná.

- Choď k východnej bráne za cintorínom a počkaj nás tam za kríkom. Vezmeme ťa odtiaľto ale až bude mesiac nad našimi hlavami.

-Ďakujem vám dobráci. Neoľutujete, Trpaslíci vedia ako sa odvďačiť. 

Mesiac už bol celý vidieť a tak sa vybrali do kráľovských siení slávy kde odpočívali všetci predošlí vladári tohto pomaly umierajúceho rodu elfov. Dvere im otvoril Alchymista a privítal sa s rohatým, obrovským a dlhým objatím. Rád ťa vidím priateľ môj. - Nemáme moc času, poďme. Povedal alchymista a stratil sa v osvetlených dlhých chodbách. Následovali ho až ku zosnulému Goyovi. Jeho telo chytili za ruky a nohy a odvliekli ho von kde ich už čakal voz so slamou a pár knihami.

- Poď s nami.

- Nie ja tu mám ešte nejakú prácu ale budem sa tešiť na naše skoré stretnutie. Znovu sa objali a šli každý po svojom. Rohatý po ceste vyzdvihol trpaslíka a naložil ho pod seno vedľa Goyu. Marika mu vždy kopla do nohy keď sa moc mrvil. Ticho tam buď ideme cez bránu. Pospávajúca stráž si voz s cestujúcimi ani nevšimla a tak rohatý so svojou družinou pleskol do opratí a uháňali späť na zelenú lúčku ktorá za splnu mesiaca žiarila akoby lákala všetky zblúdilé duše.

Spod sena sa ozval dlhý nádych a trpaslík vyskočil a držal sa za prdel.

-Kuuurvaaaa jak som sa zľakol. Skoro som sa oneeee to posral.

Goya sa posadil a lapal po dychu. Marika sa smiala z plného hrdla a Veronika hľadela do Goyových živých, splnom mesiaca žiarivých, modrých očí. Rohatý schmatol trpaslíka, posadil ho vedľa seba a strčil mu oprate do rúk. 

Aellin sedela na tróne a dumala. Držala sa za svoj ochranný amulet s nádherným modrím akvamarínom.  Alchymista prišiel za trón a položil naň ruku.

- Už som si myslela že neprídeš.

Alchymista si bez slova sadol na zem pred Aellin a spod vrecovinového plášťa vytiahol fľaštičku ktorú položil na zem pred Aellin. Z vrecka vytiahol batôžtek s našúľanými cigaretami. Jednu zapálil a podal jej ju. Stiahol si kapucňu a bol ticho. Ani Aellin nechcela nič povedať. Natiahla sa po fľaštičke, palcom odzátkovala vrchnák a obsah vyliala do seba. Prehltla.

- Poď musím ti niečo ukázať. Chytil ju nežne za ruku a viedol ju do záhrady. Aellin sa vyzula a bosá šla po jemnej tráve držiac ho stále za ruku. Posadili sa na lavičku pred kvet ktorý sa volal polnočná ruža.

-Pamätáš na toho záhradníka?

- Veď mi žiadneho nemáme, dala som mu predsa sťať hlavu.

-Áno toho.

Aellin si položila hlavu na jeho rameno a stisla mu ruku.

-Ten záhradník sa staral o túto kvetinku ktorá rozkvitá iba keď je mesiac v splne. Tešil sa na to až uvidí jej krásne roztvárajúce sa lupene.  Ty si ho však popravila deň pred splnom.

Aellin si ľahla na lavičku a hlavu mu položila do klína. Alchymista ju chytil za rameno.  

-Už ani neviem prečo som... ho....po.....

Alchymista sedel a díval sa na rozkvitnutú polnočnú ružu osvetlenú veľkým mesiacom. Zdvihol sa prudký vietor ako predzvesť rýchlej búrky. Z rukáva si odpáral tri nitky a zo stromu ulomil konár ktorý zaboril vedľa kvetinky. Priviazal ju aby sa náporom vetra a dažďa nezlomila. Sedel tam do rána. Prvé slnečné lúče ho prebudili a on sa vydal ku východnej bráne za cintorínom.

Moc ďakujem Aellin a Goyovi402  za to že sa mi zverili do mojich rúk a zvrátenej fantázie. Vďaka ich profilom na Amatéroch ma písanie tejto časti veľmi bavilo a dúfam že bude baviť aj vás.

Ďalej ďakujem polnočnej ruži za to že so mnou viedla celú noc debatu o nesmrteľnosti chrústov a váhe celého sveta.